BLACKHOLE.sk

Názov tohto článku nie je len tak náhodný. "Masters of Doom: How Two Guys Created an Empire and Transformed Pop Culture" je názov knihy autora Davida Kushnera pojednávajúcej o osudoch dvoch Johnov, ktorí stáli za vznikom hry Doom. Mojim cieľom nie je napísať jej recenziu, ale snažiť sa odhaliť príčiny absencie podobne úspešných projektov pochádzajúcich z našich končín.

Knihu som dostal ako vianočný darček od môjho veľmi dobrého kamaráta, s ktorým som kedysi skúšal tiež nejaké hry vyprodukovať. Bolo to ešte na strednej škole, v roku 1997, keď sme prvýkrát vytvorili niečo spoločné. Išlo o šach, ale nie len taký obyčajný, ale o šach v 3D (alebo aspoň niečo, čo sa snažilo na 3D podobať). Na kompiláciu sme použili DJGPP, čo bol port GCC pre DOS. Tento výber nebol náhodný, použil ho predsa sám veľký John Carmack pre svoj Quake. O správnosti výberu sme teda ani chvíľu nepochybovali.

John Carmack bol pre mňa veľkým vzorom. Ani nie tak kvôli hre Quake, ktorá ma vôbec nebavila, ale kvôli jeho predchádzajúcim výtvorom. Wolfenstein 3D bola celkom dobrá hra. Pamätám sa, že keď začiatkom 90. rokov minulého storočia začali prichádzať prvé počítače s DOSom, adresár Wolf3D na nich málokedy chýbal. A potom prišiel Doom a tesne po ňom Doom II. Hra hier. Hrávali ju všetci, ktorí na to vtedy mali vek a prostriedky. Bol to fenomén, ktorý sa asi už nikdy nezopakuje a ani Counter Strike-ový ošiaľ sa mu zďaleka nevyrovnal. John Carmack bol boh, priniesol nám zábavu, kvôli ktorej sa oplatilo písať si domáce úlohy a učiť sa slovíčka na nemčinu.
Až teraz, po toľkých rokoch, som sa vďaka knihe spomínanej v perexe dozvedel, čo všetko vytvoreniu Dooma predchádzalo a ako to vlastne všetko prebiehalo. John Carmack nemal ľahké detstvo. Jeho rodina nemala pochopenie pre jeho záľubu v počítačoch a konkrétne v počítačových hrách. Netrvalo dlho a záľuba prerástla vo vášeň. Vykašlal sa na školu, prenajal si byt a tvoril hry, ktoré následne posielal do rôznych shareware magazínov. Nemal veľké ambície. Bol šťastný, ak si vedel zarobiť na nájom, jedlo a popritom sa venovať tomu, čo ho bavilo. Jedného dňa, roku 1989, sa pri návšteve Softdisku stretol s Johnom Romerom. Ten zdieľal Carmackove nadšenie pre hry a zároveň bol na úrovni, ktorá im obom umožňovala komunikovať bez bariéry.

Ich nasledujúca spoločná cesta bola spočiatku veľmi tŕnistá, ale cez všetky prekážky sa dokázali preniesť vďaka svojej vášni a nadšeniu. Žiaľ, občas za sebou zanechávali zničené osudy. Na svoju prácu v Softdisku sa vykašľali dosť surovým spôsobom. Romero, ktorý bol ženatý a mal deti, sa začal naplno venovať vývoju a rodina musela ísť bokom. Rovnako neslávne skončila aj Carmackova mačka. Išli za svojim cieľom a na nič a nikoho nebrali ohľady. Po pár rokoch uzrel svetlo sveta Doom.

Kniha ma k sebe pripútala na celé hodiny. Vďaka nej som mohol, spolu s mojimi idolmi, prežívať príbeh epickejší, ako som si kedy dokázal predstaviť. Ale keď som dočítal posledné riadky, začal som rozmýšľať. Čo chýba mne, nám a ľuďom, ktorých poznám, aby sme niečo veľké dokázali? Čo mali títo dvaja Johnovia a čo nikto z mojich známych nemá? Najjednoduchšia odpoveď je možno zničené detstvo. Ale tým to nebude. Veľa ľudí ma otrasné detstvo a nič v živote nedokážu. Bude to v niečom inom.

Už veľa rokov sa pohybujem v okruhu IT ľudí, pričom mnoho z nich sú práve vývojári. Niektorí z nich sú dokonca vývojármi hier, preto začnem moju úvahu práve pri nich. Kedysi vraj bola na vysokej škole partia ľudí, ktorí sa dali dokopy a nejakú hru zosmolili. Išlo o Kult. Nikdy som ho nehral, ale podľa recenzií a obrázkov išlo o pomerne kvalitnú vecičku. 3D People, ako sa táto partia nazývala, potom vydala niekoľko ďalších hier. Našliapnuté to mali teda dobre, ale potom sa po nich zľahla zem. Momentálne ani netuším, či ešte existujú alebo nie. Jedného času som pre nich chcel robiť, ale po krátkej návšteve som sa rozhodol inak. V tom čase už pracovali na projektoch pre konzoly a čo bolo horšie, nie na ich vlastných, ale na zákazkách od distribučných spoločností. Samozrejme, potrebovali peniaze a človek si vtedy nevyberie.

A presne toto považujem za jeden z hlavných problémov dnešných vývojárov. Všetci potrebujú peniaze. Aby mohli jesť, mali kde bývať, mohli nakŕmiť deti, ísť na dovolenku, natankovať. Ale málokedy počujem niekoho povedať, že potrebuje peniaze, aby mohol pracovať. Svoju prácu málokto vníma ako hobby, ako cieľ, ako niečo, na čo sa oplatí tešiť, niečo, čo mu umožní realizovať svoje predstavy. Takých ľudí dnes nachádzame skoro výhradne medzi umelcami. Ale aj programovanie je predsa umenie. Aspoň by malo byť.

Spoločnosť nás od malička vychováva tak, že na získanie rešpektu a uznania musí človek nadobudnúť niekoľko artefaktov - dom alebo byt, ženu, deti, prípadne auto, titul. Mnoho ľudí tomuto brainfucku naozaj aj podľahne a podriadia mu svoj život. Čo je na tom, že kvôli tomu musia obetovať svoje sny. Zo snov sa predsa človek nenaje. Ale práve ľudia, ktorí svoje sny neboli ochotní obetovať, napriek neuveriteľnému nátlaku celého okolia, tvoria dejiny.

Po prečítaní knihy sa mi z najtemnejších zákutí mysle začali opäť vynárať staré spomienky. Aké to bolo nádherné rozmýšľať o nejakej novej hre, o spôsobe jej implementácie, optimalizácie a ako som sa vždy tešil, ako si to konečne spustím a budem môcť zahrať. To bol môj vtedajší cieľ. Neboli to ani peniaze, ani sláva, ale konečne môcť hrať niečo, čo je presne také, ako chcem. Ani neviem, prečo som na to všetko zabudol. Možno za to môže škola, ktorej jediná úloha v spoločnosti je odbremeniť študentov od všetkých túžob a spraviť z nich ďalšie komponenty využiteľné v priemysle. Alebo to bolo neustále nabádanie rodiny, aby som konečne dospel a začal sa správať zodpovedne. Hoci som veľmi tvrdohlavý, každý sa raz ohne a vytvaruje do tvaru, aký požaduje spoločnosť. Našťastie ma v poslednom momente zachránila kniha.

Keď sa pozerám na dnešný svet svojím staronovým pohľadom, vidím neuveriteľné množstvo zlomených ľudí. Niektorí z nich boli moji dobrí kamaráti. Dnes majú prácu, od 8:00 do 16:30. Po práci sa poberú za rodinou. Občas na dovolenku alebo do baru sa opiť. Je to smutné, že činnosť, ktorou zabijú väčšinu dňa, berú len ako obyčajnú povinnosť. Necítia pre ňu žiaden zápal ani nadšenie. Necítia vzrušenie, keď ráno vystúpia na parkovisku z auta a poberú sa k vstupu do budovy. Kolegov pokladajú len za kamarátov, nie za druhú rodinu. Nevedia si predstaviť, že by sa pri nejakej fáze projektu zavreli všetci do práce na sedem dní a makali len s malými prestávkami na spánok, aby čím skôr na obrazovke uvideli ich spoločné dielo ožiť a mohli sa vrhnúť do sveta, ktorý spoločnými silami vytvorili.

Takýchto ľudí dnes už skoro človek nestretne. A to presne vnímam ako rozdiel medzi nimi a dvoma Johnmi. To je presne rozdiel, medzi spoločnosťami ako Ness, Siemens, Asseco, T-systems a id Software z roku 1993. Roku, kedy táto malá spoločnosť s pár zapálenými ľuďmi prepísala dejiny. Ja prepisovať dejiny nechcem. Túžim len tvoriť a zabaviť sa pri tom. Sám to ale nedokážem a preto dúfam, že sa tu niekde nájde druhý "John" s podobným snom. A to, že niekedy človek ledva zarobí na pizzu a kolu? No a čo? Aj taká obyčajná pizza chutí lepšie ako najlepší obed v najluxusnejšej reštaurácii, ak si ju človek vychutná popri skvelej práci.