BLACKHOLE.sk

Telekomunikačné tajomstvo je niečo ako modla (v pozitívnom) pre všetkých čo používajú informačno-technické prostriedky na komunikáciu, prácu či zábavu alebo rôzne spojenia týchto alternatív. Jeho ochrana je (po právnej stránke) zaručená zákonom o elektronických komunikáciách (volajme ho ZEK, nech je to kratšie). Čo sa však pod týmto pojmom skrýva? ZEK v 4. časti s názvom OCHRANA SÚKROMIA, ÚDAJOV A OBCHODNÉ TAJOMSTVO prináša relatívne zrozumiteľnú definíciu:

Ochrana súkromia zahŕňa predmet telekomunikačného tajomstva, ktorým sú
a) informácie a údaje prijímané, prenášané, sprostredkúvané a uchovávané pri poskytovaní služieb, najmä obsah prenášaných informácií a lokalizačné údaje,
b) údaje komunikujúcich strán, ktorými sú obchodné meno a sídlo právnickej osoby alebo obchodné meno a miesto podnikania podnikateľa fyzickej osoby, alebo osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, akademický titul a adresa, a kategória prístupu k sieti; predmetom telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v zozname účastníkov,
c) prevádzkové údaje súvisiace s verejnou službou.

Očividne je tam všetko, teda tento pojem dosť široký na to aby pokryl osobné údaje komunikujúcich strán, obsah ich komunikácie, lokalizačné či prevádzkové údaje, teda všetko čo sa pri práci so službou zaznamená. A aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá, vôbec nejde iba o telefonovanie. Treba sem zarátať aj internetovú prevádzku.

Tento zákon (myslím náš ZEK) bol v poslednom čase predmetom búrlivých diskusií aj z toho dôvodu, že pri pokuse Ministerstva dopravy a tých ďalších veci SR premietnuť jednu nemenovanú smernicu do nášho práva sa do novely „vloudilo“ pár ustanovení, s ktorými sa relatívne slušná kopa ľudí nevedela stotožniť. Ale o tom inokedy.

V prvom rade by som tu chcel vypichnúť z momentálne účinného ZEKa (a možno to aj odstráni niekomu stres a niekomu zas pokojný spánok), komu sa sprístupňujú dáta z telekomunikačného tajomstva.

Predmet telekomunikačného tajomstva (dosť široký ako vyplýva predchádzajúceho textu) sa sprístupňuje:
1. tomu koho sa týka (teda mne ak ide o dáta hovoriace o mne) alebo jeho zástupcovi či nástupcovi;
2. štátnemu orgánu, ktorý v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi (Trestným poriadkom) plní úlohy na úseku ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu, obrany štátu, ako aj ozbrojeným bezpečnostným zborom a ozbrojeným zborom pri plnení úloh ochrany verejného poriadku a objasňovaní protiprávneho konania a orgánom činným v trestnom konaní na účel zisťovania, vyšetrovania a stíhania trestných činov alebo neoprávneného používania telekomunikačného zariadenia (no a to je polícia).

Okrem toho je podnik (rozumej napríklad aj ako provider elektronických služieb – telefón či NET) povinný
a) spolupracovať s Policajným zborom a s inými orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní zlomyseľných volaní a šírení informácií a poplašných správ;
b) poskytovať potrebnú súčinnosť súdom, prokuratúre a inému orgánu štátu podľa osobitných predpisov a na základe písomnej žiadosti v súlade s príslušnými predpismi im bezplatne poskytnúť informácie, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, ak je poskytovanie týchto informácií alebo údajov nevyhnutné na plnenie konkrétnych úloh týchto orgánov podľa zákona.

O poskytnutí informácií alebo inej súčinnosti sú však zamestnanci providera povinní zachovávať mlčanlivosť.

Čiže, keď je písomná žiadosť od kompetentného orgánu tak cestujú všetky údaje (aj tie, ktoré chráni telekomunikačné tajomstvo ako aj tie skryté pod dáždnikom práva na ochranu osobných údajov). To je presne to, o čom som písal v Ochrana súkromia vs Law Enforcement - večná dilema aj vo svete IT - a to asi snaha o vyvážený prístup. Otázka vyváženosti musí byť každopádne neustále prehodnocovaná. A ťažko povedať či práve teraz je ideálna alebo bude ideálna po ďalšej novele.