Točenie hlavy a dezorientácia, takto ste sa cítili keď ste vyšli z Nástupišťa Deväť a Trištvrte do zvyšku Zeme, do sveta, o ktorom si Harry kedysi myslel, že je to jediný reálny svet. Ľudia oblečení v ležérnom oblečení, miesto dôstojných hábitov čarodejníkov a čarodejníc. Rozhádzané zbytky odpadkov tu a tam okolo lavičiek. Zabudnutý zápach, dym zo spáleného benzínu, surový a ostrý v ovzduší. Atmosféra vlakovej stanice King's Cross, menej žiarivá a radostná ako tá v Rokforte alebo v Šikmej Uličke; ľudia vyzerali byť menší, viac vystrašení, a pravdepodobne by dychtivo vymenili svoje problémy za temného čarodejníka, ktorého treba poraziť. Harry chcel použiť kúzlo Odstrániť na špinu, a Everto na odpadky, a keby bol vedel, tak aj Kúzlo Bublinkovej Hlavy, aby nemusel dýchať ten vzduch. Ale na tomto mieste nemohol použiť svoj prútik...

Takto, uvedomil si Harry, sa musia ľudia cítiť, keď prejdú z krajiny Prvého Sveta do krajiny Tretieho Sveta.

Ibaže to bola krajina Nultého Sveta ktorú Harry opustil, čarodejnícky svet Čistiacich Kúzel a domácich škriatkov; kde pomocou umenia liečiteľov a skrz vašu vlastnú mágiu ste mohli dosiahnuť sto sedemdesiat rokov než vás staroba začala doháňať.

A nemagický Londýn, Muklovská Zem, do ktorej sa Harry dočasne vrátil. Toto je miesto kde mama a otec prežijú zvyšok svojich životov, pokiaľ nenastane obrovský pokrok v technológii, ktorý by predčil čarodejnícku kvalitu života, alebo pokiaľ nenastane nejaká ešte viac hlbšia zmena vo svete.

Bez rozmýšľania Harry otočil hlavou a jeho oči pozreli zaňho, aby videli jeho drevený kufor, ktorý za ním cupital, nepostrehnutý muklami, chápadlá s drápmi ponúkajúce potvrdenie, áno, všetko to bolo reálne...

---

Zvonček zazvonil práve keď zalievala moriaka, a tak zvýšila hlas a zakričala "Miláčik, pôjdeš otvoriť?"

Bolo počuť krátke zaškrípanie stoličky a povzdychnutie, a potom zvuk ťažkých krokov jej manžela, a otvorenia dverí.

"Dr. Granger?" povedal čilý hlas starčieho muža. "Ja som Michael, a toto je Petunia a náš syn Harry. Jedlo je v magickom kufri."

"Áno, prosím, poďte ďalej," povedal jej manžel, a potom niekto zamumlak "Ďakujem," čo naznačovalo, že niekto prijal nejaký druh darčeka, a následne "Posaďte sa." A potom sa Leov tón hlasu zmenil na umelý entuziasmus, a povedal "A všetky hračky sú dole v pivnici, som si istý že Herm bude za chvíľu dole, sú to prvé dvere vpravo."

Krátka pauza.

A potom veselý hlas mladého chlapca povedal "Hračky? Milujem hračky!"

Bolo počuť zvuk krokov vchádzajúcich do domu, a potom ten istý veselý hlas povedal "Páni! Tento dom je ale veľký! Dúfam, že sa tu nestratím!"

Roberta zavrela trúbu s úsmevom. Bola trochu znepokojená tým, ako Hermiona vo svojich listoch popísala Chlapca, ktorý prežil - aj keď rozhodne jej dcéra nenapísala nič, čo by naznačovalo, že Harry Potter je nebezpečný; nič také ako tie temné narážky napísané v knihách, ktoré Roberta kúpila, pôvodne pre Hermionu, počas ich výletu v Šikmej Uličke. Jej dcéra toho veľa nepovedala, iba to, že Harry rozpráva, ako keby vyšiel z knihy, a že Hermiona sa učila usilovnejšie ako kedykoľvek predtým, aby bola v škole lepšia, ako on. Ale podľa toho, ako to znelo, bol Harry Potter obyčajný jedenásťročný chlapec.

Prišla k vchodovým dverám práve keď jej dcéra zbesilo utekala po schodoch dole, tak rýchlo, že to vôbec nevyzeralo bezpečne, Hermiona tvrdila že čarodejnice sú odolnejšie voči pádom, ale Roberta si nebola úplne istá, či tomu verí -

Roberta sa prvýkrát pozrela na Profesora a Pani Verresových, ktorí obaja vyzerali dosť nervózne, práve keď sa chlapec s legendárnou jazvou na čele otočil k jej dcére a povedal, teraz nižším tónom: "Buďte pozdravená v tento krásny večer, slečna Grangerová." Jeho hlava sa natiahla späť, ako keby ponúkal svojich rodičov na striebornom podnose. "Predstavujem vám môjho otca, profesora Michaela Verres-Evansa, a moju matku, pani Petuniu Evans-Verresovú."

A Roberta civela s otvorenými ústami, chlapec sa otočil naspäť k svojim rodičom a povedal, zase tým vysokým veselým tónom, "Mami, oci, toto je Hermiona! Je fakt chytrá!"

"Harry!" zasyčala jej dcéra. "Prestaň s tým!"

Chlapec sa natočil naspať k Hermione. "Obávam sa, slečna Grangerová," povedal vážne, "že vy a ja sme boli vypovedaný to spletitých zákutí pivnice. Nechajme ich teda ich dospelým konverzáciám, ktoré sú bezpochyby nad naše vlastné detské intelekty, a pokračujme v našej diskusii o implikáciách Humeanického projektivizmu pre Transfiguráciu."

"Ospravedlňte nás, prosím," povedala pevným tónom jej dcéra, chytila chlapca za jeho ľavý rukáv, a odtiahla ho do chodby - Roberta sa bezmocne otočila sledujúc ako prechádzajú okolo nej, chlapec jej veselo zamával - a potom ho Hermiona stiahla cez pivničné dvere a zabuchla za sebou.

"Ja, é, ospravedlňujem sa za..." povedala pani Verresová koktavým hlasom.

"Prepáčte," povedal profesor, s príjemným úsmevom, "Harry je trochu citlivý čo sa týka takýchto vecí. Ale myslím, že má pravdu o tom, že ich diskusia by nás nezaujímala."

Je nebezpečný? chcela sa opýtať Roberta, ale udržala sa a pokúšala sa vymyslieť, ako tú otázku položiť citlivejšie. Jej manžel sa smial, ako keby to, čo práve videli, bolo smiešne, nie desivé.

Najhrôzostrašnejší Temný Pán histórie sa pokúsil zabiť tohoto chlapca, a zostali po ňom iba spálené pozostatky jeho tela nájdené vedľa chlapcovej postieľky.