Pán Racionality Frodo prešiel všetky tváre letmým pohľadom, ale nikto nebol otočený k nemu. Celá Rada sedela pozerajúc na zem, akoby v hlbokom zamyslení. Padol naň obrovský strach, akoby očakával prehlásenie nejakej skazy, ktorú dlho predvídal a márne dúfal, že predsa ju nikto neprehlási. Jeho srdce zaplnila ohromná túžba zostať a v pokoji odpočívať po Bilbovom boku v Roklinke. Konečne s námahou prehovoril a bol zvedavý počuť vlastné slová, akoby jeho hlas používala iná vôľa. "Nemôžeme," povedal Frodo. "Nesmieme. Nevidíte to? To je presne to, po čom Nepriateľ túži. Všetko toto predvídal." Tváre sa otočili k nemu, zmätení Trpaslíci a vážni Elfovia; prísnosť v očiach Ľudí; a tak prenikavé pohľady Elronda a Gandalfa, že to Frodo takmer nemohol zniesť. V ten okamih bolo veľmi tažké nesiahnuť po Prsteni, a ešte ťažšie nenasadiť si ho, čeliť im ako iba Frodo. "Nemáte žiadne pochyby?" povedal Frodo, jeho hlas tenký ako vietor a váhavý ako vánok. "Vybrali ste, zo všetkých možností, poslať Prsteň do Mordoru; nemali by ste to tázať? Ako k tomu došlo? Žeby sme zo všetkých možností vykonali tú jedinú vec, po ktorej Nepriateľ najviac túži? Možno sú Pukliny Osudu už strážené, dostatočne dobre, aby vydržali útok Gandalfa, Elronda a Glorfindela spolu; alebo možno Pán toho miesta dal lávu vnútri schladiť, aby pohltila Prsteň tak, že by ho mohol jednoducho vybrať potom, čo ho tam vhodíme..." Frodovi prišla na um spomienka desivej jasnosti a záblesk čierneho smiechu, a napadlo mu, že to by bolo presne to, čo by Nepriateľ urobil. Ibaže tá myšlienka mu napadla takáto: takto by ma pobavilo urobiť to, keby som mienil vládnuť... Rada si vymieňala neisté pohľady; Glóin a Gimli a Boromir teraz pozerali na Elfov skeptickejšie než predtým, akoby sa prebudili zo sna slov. "Nepriateľ je veľmi múdry," povedal Gandalf, "a váži všetky veci k delikátnosti v miere svojej zlomyseľnosti. Ale jediná miera, ktorú pozná, je túžba, túžba po moci; a takto potom súdi všetky srdcia. Do jeho srdca nevstúpi myšlienka, že by ju niekto odmietol, že keby sme mali Prsteň, mohli by sme ho chcieť zničiť -" "Napadne mu to!" zakričal Frodo. Usiloval sa nájsť slová, pokúšal sa vyjadriť veci, ktoré raz vo svojom porozumení chápal perfektne, a potom sa to porozumenie vytratilo ako topiaci sa sneh. "Keby si Nepriateľ myslel, že všetci jeho oponenti túžia iba po moci - bol by súdil nesprávne, zas a znova, a Ten, ktorý vytvoril tento Prsteň, by si to všimol, vedel by, že niekde vo svojom úsudku urobil chybu!" Frodo v prosbe natiahol ruky. Boromir sebou zavrtel, a jeho hlas znel pochybne. "Na to, že si Nepriateľov sok, o ňom hovoríš pekne." Frodo otvoril a potom zavrel ústa, v zúfalom zmätku; pretože vedel, vedel, že ten Človek je šialený, a nevedel prísť na nič, čo by mohol povedať. Potom prehovoril Bilbo, a jeho ochradnutý hlas utíšil celú miestnosť, dokonca aj Elronda, ktorý chcel prehovoriť. "Obávam sa, že Frodo má pravdu," zašepkal starý hobit. "Pamätám si to, pamätám si, aké to bolo. Vidieť Čiernym Pohľadom. Pamätám si. Nepriateľ pomyslí na to, že možno si nebudeme veriť, jeden druhému, že slabší z nás navrhnú Prsteň zničiť, aby ho silnejší nemohli mať pre seba. Vie, že aj taký, ktorý nie je skutočne dobrým, by mohol volať o zničenie Prsteňa, aby tak predstieral svoju dobrotu. A Nepriateľ nebude považovať za nemožné, že by táto Rada urobila takéto rozhodnutie, pretože on neberie našu múdrosť za samozrejmosť." Z hrdla starobylého hobita vyšiel šepkavý smiech. "A keby aj bral, tak by Pukliny Osudu aj tak strážil. Stálo by ho to málo." Predtucha bola teraz dokonca aj na tvárach Elfov a Múdrych; Elrond sa zachmúril, a Gandalfovo ostré obočie sa zvrásnilo. Frodo na všetkých uprene hľadel, pocítil divoké zúfalstvo; a keď jeho srdce oslablo, na jeho pohľad prešiel tieň, sadla naň temnota a váhanie. A spoza toho tieňa Frodo videl Gandalfa, a čarodejova sila sa odhalila ako slabina, jeho múdrosť ako nerozumnosť. Pretože Frodo vedel, keď ho Prsteň na jeho hrudi tažil, že Gandalf nepomyslel na všetky dejiny a učenie, keď hovoril o tom, že Nepriateľ nechápe iné túžby okrem túžby po moci; že Gandalf si nepamätal, ako Sauron zosadil a skazil Ľudí z Númenoru v dobe ich slávy. Tak isto, ako keď Gandalfovi nenapadlo, že Nepriateľ sa môže naučiť pochopiť svojich oponentov zo strany Dobra pozorovaním... Frodove oči prešli na Elronda, ale tam nebola žiadna nádej, žiadna odpoveď ani záchrana v tom zatienenom pohľade, ktorým naň teraz videl; pretože Elrond nechal Isildura ísť, nechal ho vziať si Prsteň z Puklín Osudu, kde mal byť zničený, za cenu celej tejto vojny. Nie pre Isildurovo dobro, ani kvôli priateľstvu, pretože Prsteň Isildura nakoniec zabil, a mohli ho nasledovať oveľa horšie osudy. Ale Skaza prameniaca z Isildurovho činu vyzerala byť Elrondovi neistá, neistá a vzdialená v budúcnosti; a cena, ktorú by zaplatil Elrond sám, keby Isildura prinútil mečom, bola istejšia a bližšia... Akoby v zúfalstve sa Frodo obrátil a pozrel na Aragorna, zvetraného muža, ktorý si pre túto radu obliekol svoj obnosený odev, dediča kráľov, ktorý s hobitmi rozprával jemne. Ale Frodov pohľad sa zdal byť dvojitý, a v tom druhom, tienistom obraze Frodo videl Muža, ktorý strávil priveľa svojej mladosti s Elfami, ktorý sa naučil nosiť pokorné a špinavé oblečenie uprostred zlata a šperkov, vediac, že sa im nemôže rovnať múdrosťou, a dúfajúc, že ich predbehne spôsobom, o ktorý by sa oni nepokúsili... Cez zrak Prsteňa, ktorý bol zrakom samého Tvorcu toho Prsteňa, sa všetky šľachetné veci premenili na stratégie a klamstvá, tienistý svet a temnota bez svetla. Nespravili svoje rozhodnutia schválne, Gandalf, Elrond či Aragorn, tie impulzy prišli z tmavých, skrytých častí ich samých, tajné, čierne hĺbky, ktoré Prsteň urobil vo Frodovom pohľade zrejmými. Môžu prechytráčiť Temnotu, keď nevedia porozumieť sami sebe, alebo silám, ktoré nimi hýbu? "Frodo!" ostro zašepkal Bilbov hlas, a Frodo sa uvedomil, a zastavil svoju ruku, ktorá išla siahnuť po Prsteni na jeho hrudi, Prsteni, ktorý ho ťahal ako obrovský kameň zavesený na okolo krku. Siahnuť po Prsteni, v ktorom ležali všetky odpovede. "Ako si to zvládol?" šeptom sa Frodo opýtal Bilba, akoby oni dvaja boli jediné duše v miestnosti, aj keď ich sledovala celá Rada. "Roky? Nedokážem si to predstaviť." "Držal som to zamknuté v miestnosti, od ktorej mal kľúč iba Gandalf," povedal jeho strýko, "a keď som si začal predstavovať spôsoby, ako ju otvoriť, spomenul som si na Gluma." Frodo sa otriasol, spomenul si na tie príbehy. Postrach z Hmlistých Hôr, premýšľajúci, vždy premýšľajúci v temnote; vládnuci škriatkom spoza tieňov a zapĺňajúci tunely pascami; keby Bilbo ten prvý raz nemal Prsteň nasadený, neprežil by jediný Trpaslík. A teraz, ako im povedal Legolas, Glum prestal posielať svojich zvedov do Kraja, nakoniec dostal odvahu opustiť hory a hľadať Prsteň sám. To bol Glum, osud, ktorý postihne Froda samého, ak sa Prsteň nezničí. Ibaže nemali žiaden spôsob, ako ho zničiť. Temnota predvídala všetky kroky, ktoré by mohli podniknúť. Skoro - Frodo si stále nevedel predstaviť, ako by to mohlo byť urobené, ako by mohol Nepriateľ zariadiť takú vec - skoro sa mu podarilo zmanévrovať Radu, aby poslala Prsteň priamo do Mordoru, s malou ochranou, ako by to boli urobili, keby tam Frodo s Bilbom neboli. A keď sa predišlo tejto najrýchlejšej zo všetkých porážok, jediná zostavajúca otázka bola, ako dlho potrvá, kým prehrajú. Gandalf to odkládal príliš dlho, príliš dlho na to, aby mohli teraz vyraziť. Mohlo to byť tak jednoduché, keby len sa bol Bilbo vybral pred osemdesiatimi rokmi, keby len Bilbovi Gandalf povedal o svojich podozreniach, keby len Gandalfovo srdce nebolo potichu ustúpilo od možnosti, že sa mohol ponižujúco mýliť... Frodova ruka na hrudi dostala kŕč; jeho prsty bez jeho vedomia znovu stúpali smerom k tej obrovskej tiaži, k retiazke, na ktorej visel Prsteň. Jediné, čo by musel urobiť, bolo nasadiť si Prsteň. Iba to, a všetko by mu prišlo jasné, znovu by pomalosť a hmla jeho mysle ustúpila, všetky možnosti a všetky možné budúcnosti by videl priehľadné, videl by cez Nepriateľove plány a vynašiel by neprekonateľný protiútok - - a už nikdy by nebol schopný zosadiť si Prsteň z ruky, nikdy viac, žiadnou vôľou, ktorá by v ňom ostala. Všetko, čo Frodovi z toho času zostalo, boli vädnúce spomienky, ale vedel, že to bolo ako umieranie, nechať všetky tie obrovské veže svojich myšlienok padnúť a stať sa znovu iba Frodom. Bolo to ako umieranie, toľko si pamätal z Vetrova, aj keď si nepamätal skoro nič iné. A keby si Prsteň nasadil znovu, bolo by lepšie zomrieť s ním na prste, skončiť svoj život, kým bol stále sebou; pretože Frodo vedel, že by nemohol vydržať následky Prsteňa druhýkrát, nie potom, čo by stratil tú nekonečnú jasnosť... Pozrel sa po Rade, na úboho stratených Múdrych, ktorí nemali žiadneho vodcu, a vedel, že nemôžu Temnotu poraziť svojimi vlastnými silami. "Nasadím si ho poslednýkrát," povedal Frodo, jeho hlas zlomený, pretože vedel od začiatku, že to na konci povie, "jeden poslednýkrát, na nájdenie odpovede pre túto Radu, a potom budú ďalší hobiti." "Nie!" zakričal Samov hlas, keď sa druhý hobit ponáhľal z miesta, kde bol skrytý; zatiaľčo Frodo, pohybom rýchlym a presným ako Nazgûl, vybral Prsteň spod svojej košele; a nejakým spôsobom sa pri ňom zjavil Bilbo a strčil svoj prst cez Prsteň. Všetko sa to stalo skôr, ako by mohol Gandalf vôbec namieriť svojou palicou, skôr, ako by Aragorn mohol vytasiť meč; Trpaslíci zakričali v šoku, a Elfovia boli zdesení. "Samozrejme," povedal Bilbov hlas keď Frodo začal plakať, "teraz to už vidím, všetkému nakoniec rozumiem. Počujte, počujte a rýchlo, toto je to, čo musíte urobiť -"